erova kywuska

Včera bol taký nádherný deň... Všetko bolo úžasné, smiala som sa toľko ako dávno nie. A akoby to nestačilo, konečne sa zmazala posledná čierna bodka, ktorá v mojom momentálnom živote bola. Proste som bola v siedmom nebi..:) A večer, keď som zaspávala, som sa rozplakala. A slzy sa mi tisnú do očí aj teraz. Slzy šťastia? Nie. Ani náhodou. A práve o to ide. Aj keď som bola absolútne presvedčená, že teraz mám naozaj všetko, predsa len je čosi, čo mi chýba. Istota. Istota, že môj život nie je len ilúzia. Že to všetko, čo sa deje okolo mňa nie je len sen, z ktorého sa mám každú chvíľu zobudiť. Že to nie je môj pozemský raj, ktorý má byť predzvesťou pozemského pekla, ktoré bude ale podstatne silnejšie... Rada o sebe tvrdím, že sa dokážem tešiť aj z úplných maličkostí. Nieže by to nebola vôbec pravda, no neplatí to stále. Je to všetko o mojej príšernej náladovosti. Zo sekundy na sekundu sa mi nálada dokáže otočiť o 180º. A mňa to tak veľmi hnevá! :( Bojovať s tým... Ale ako? Snáď to raz zistím. A potom už konečne nebudem aj v takomto dokonalom čase písať takéto negatívne príspevky...