Ľudia ktorí nás posúvajú za hranice možností
19. 4. 2007
l...drobné modrooké dievčatko nahlas vyslovilo svojím osemmesačným hláskom:,,Cica!", a všetci naokolo zajasali! Ako málo stačí ku šťastiu vašich najbližších, keď obývate túto planétu ledva čosi cez pol roka!:) A predsa sú to prvé úspechy vášho síce malého, ale pre vás nekonečného sveta...Človek sa najprv učí na tých najprimitívnejších(v skutočnosti najpoužívanejších) príkladoch ako rozprávanie, chodenie,jedenie atď. stráviť úspechy a pochvalu ako aj menšie prešľapy a znosenie pod čiernu zem, keď jeho ,,nadriadený"=rodič si častokrát želá, aby si jeho ratolesť starí rodičia čo najskôr zobrali k sebe na prázdniny(pravda, ak nemajú ten komfort,že s nimi bývajú v jednej domácnosti):)Dieťa sa však už v útlom veku pripravuje na skutočný život, kde ho podobné situácie môžu denne postrehnúť, len vo väčšom formáte a intenzite. Vraví sa: malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy a ja sama badám, že čosi na tom bude, keďže mi tých ťažkostí akosi neubúda, ba naopak- množia sa ako mravce. Síce moje prvé, čarovné, nezvyčajné slovíčko bolo obrovským potešením pre moju rodinu, prvé kroky, resp. rovno beh(!!!) boli šokom.:) Moja starostlivá včelička-mamička odbehla z obývačky do kuchyne, kde vyvárala(iste čosi extrachutné), a mňa nechala osamote mysliac si-veď chodiť ešte nevie...S kľudným svedomím vchádzajúc naspäť do izby zrazu zbadala vo vedľajšej-detskej izbe drobnú rýchlu strelu, ktorou som bola,pochopiteľne, ja!:) Sprvoti netušila ako má zareagovať, či na mňa nakričať alebo pochváliť za moje úspešné prvé kroky, a tak, v tom zmätku, zavolala ocka nech sa príde pozrieť:,,...Čo s tou s tou malou..."Napokon Napokon sa zhodli, že ma musia bezpodmienečne odučiť od behu, pretože odvtedy som nespravila ani jeden krôčik, iba šprint, šprint a šprint! Ako som sa postupne dozvedela, nebola to práca pre človeka so slabými nervami- mnohokrát som padala, vrážala do stĺpov sťaby opité batoľa!;) S pribúdajúcimi ,,označkovanými" stĺpmi ubúdali nervy dospelých okolo mňa, a tak som namiesto pochvaly získala vyhrešenie a karhanie za moje neisté atletické schopnosti. V súčasnosti je to podobné! Kď si myslím, že sa mi čosi perfektne podarilo, nezožnem úspech a slávu, ale akési usmernenie pre ešte lepšie výsledky. Očakáva sa odo mňa a vlastne od každého z nás vždy viac ako si myslíme, že dokážeme dať. Nadriadení(možno i rodičia) nie sú spokojní s tým, čo im predkladáme a ponúkame, pretože chcú, aby sme boli lepší, aby sme ovládali a poznali všetko, čo sa týka tej ktorej problematiky-či už môj zážitok z detstva, keď otcovi a mame nestačil môj beh, chceli, aby som sa naučial aj pomaly chodiť...Život sám nás pripravuje už odmalička na podobné, no zložitejšie, situácie a je len na nás či si uvedomíme, že tí, čo nás namiesto chvály ďalej poháňajú a nedovolia nám nečinne spať s pocitom, že naša práca bola vykonaná výborne, to robia nielen pre ich, ale aj pre naše dobro a spokonosť vo vnútri duše.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
