Momentálny priestor
Čakala som na toto obdobie už dlho( približne od polovice decembra...) a nadišiel čas povedať si, že moje prianie je času rozkazom! Nie, nemyslím na posledné previerkové obdobie, od ktorého sa nás snažia profáci všemožne čo najviac uchrániť...a nemyslím dokonca ani na úúúchvatné slnečné lúče, ktoré zasypávajú moje telo kropajami potu. Čakala som totižto na obdobie, keď si s pokojným svedomím môžem povedať- nemusí ma nič zaujímať, nemám žiadne starosti a osobu, na ktorej mi záleží najviac na svete...mám pri sebe. Pripadá mi to čarovné, že to tak náhle prišlo a viem, že to aj rýchlo pominie,ale...Vždy je tam to ALE, ktoré rado oponuje. Nedá mi neoponovať! Možno som tvrdo(kapustová)hlávka a možno je to len vec trucu, ktovie! Pamätám si v pestrých farbách ako sme niekedy v decembri s Erom stáli v parku pri pučiacom kríku v nemom úžase zo čvirikajúcich vtákov s iskričkami nádeje na včasnú jar. Pochopiteľne, jar v decembri nechodí či sa to komusi páči a či nie. Odvtedy posnežilo chabo, prestriedalo sa zoapár previerkových období, zopár stresov a zaťažkávajúcich situácii...Nejaké tie pätice dní bez Era plné nostalgie a dochádzajúcich síl čakať a čakať a...čakať na utešený stereotypný víkend v bowlingu častokrát so zvláštnou spoločnosťou mojej žiaľ bývalej rozrastajúcej sa partičky. Ani som sa nenazdala a zimný kabát so sprievodom výstražných mínusových hodnôt teplomera som vymenila za slnečné okuliare a „žabky“ na nohách. Pravdaže, Brestenka má sezónu už od mája do novembra, ale nemusíme sa riadiť jej časomierou nosenia čiernych žáb. Skrátka povedané- prišlo teplučké leto plné (doslova) neplodného života. Ani múza ma už nekope ako to bývalo zvykom v chladnejších sezónach roka. Nič mi ale nenahradí pocit slobody, aj keď občas priškrtenej za vlásky... Doplnenej štipkou zodpovednosti a asi tisícich vecí, na ktoré musím myslieť a pamätať si ich. Akosi si nedokážem zvyknúť, že ustavične musím mať na mysli nejaké tie odkazy, zoznamy a úlohy čakajúce na splnenie. Čas však VŠETKO rieši. Obzvlášť rýchlo takéto drobnôstky. Prišiel ten čas, kedy si zahalená tmou izby môžem večer sadnúť iba v akomsi rozťahanom tielku k dokorán otvorenému oknu, počúvať cvrlikanie cvrčkov a nechať sa nežne ovievať chabým nočným chladom... Som račica ako sa patrí- milujúca vodu, teplo, slnko a všetko čo s tým súvisí. Niekedy sa možno nezdá, ale vyžívam sa, keď sa môžem piecť v plavkách na ostrom poludňajšom slniečku, čľapotať sa vo vode a podvečer v lúčoch zapadajúceho slnka tancovať po horúcom asfalte nášho mestečka. Teším sa o to viac, keď si uvedomujem, s kým strávim toto príjemné, šťastím prekypujúce obdobie. S niekým, na kom mi záleží najviac spomedzi ľudí môjmu srdcu blízkych... s niekým, pred kým sa nebojím vyjadriť moju momentálnu náladu v plnej miere a so všetkým, čo ma vystihuje a dáva presné línie mojej osobnosti...s niekým, od koho ani škaredé slovo nebude znieť ako hriech... s niekým, kto sa javí ako NIEKTO, no v skutočnosti je VŠETKO. Bolo by veľmi nudné, keby som prezrádzala detaily. VŠETKO vie kým je. Veď vie...všetko.
