erova kywuska

Čo odpoviete svojim vnúčatám, keď sa vás raz spýtajú, aký ste mali život? Predstavte si, že sedíte v hojdacom kresle, pletiete ponožky a okolo vás pobehuje húf malých detí - vašich vnúčat ..... sú to deti vašich detí a ste pre nich tá najúžasnejšia babka/dedko, ktorá im číta rozprávky alebo pletie ponožky a s ktorou sa môžu hojdať v jej kresle. Čo im poviete, keď sa vás spýtajú ako ste prežili svoj život?  Zvláštna predstava? Ja viem, máte pocit, že niečo také je ďaleko a Boh vie, či sa to vôbec stane, ale predstavte si to!:) Nie je to až také bláznivé ako sa zdá...Budete im rozprávať o tom, ako ste kedysi dávno, keď ste boli mladý a sprostý mysleli, že nikdy sa nestane, že nejaké vnúčatá mať budete, a že vôbec bude možné, že VY budete pliesť ponožky?:) Že ste boli nešťastný, bezmocný, blaznivý, hlúpy, zaľúbený, šťastný, nešťastný, nerozvážny či veľmi pragmatický? Poviete im toto všetko alebo sa iba pousmejete a v duchu si spomeniete na toto všetko, čím ste prešli, kým ste sa stali starým rodičom a okolo vás lietal dav vnúčat? Pamäť je milostivá k našim prešľapom. Na naše veľké šťastie je to stále tak. Našťastie zabúdame zlé veci a tie dobré zostávajú v nás na veky. Škoda len, že v konkrétnej chvíli si to neuvedomujeme. Nevieme sa preniesť tým zlým pocitom a povedať si:,, Zajtra je tiež deň" a veriť tomu, že ten deň bude krajší a lepší ako ten dnešný. Mám pocit, že sme sa zabudli tešiť z malých vecí a každodenných vecí. Zvíjame sa vo vlastných bolestiach a starostiach a nevieme čo ďalej, nevidíme hviezdy, pretože sa nepozrieme na nebo! Asi je čas, keď treba zdvihnúť hlavu a uvidieť hviezdy a uvedomiť si, že je stále úžasné žiť. Len možno táto chvíľa je pre nás ťažká...