Osamelosť
Môj sen sa začal plniť rýchlo,
Nový život,nová tvár,
Zavše konám veľmi zbrklo,
Srdce volá na poplach.
Tí,ktorí mi milí boli,
Správajú sa podivne,
Akoby len jedno chceli,
,,Cíť sa vinne,previnne!“
A ja schúlená v kresle spomienok,
Vzdialených i tých nedávnych,
Skúmam a vo mne horí plamienok,
Že sa všetko do starých koľají vráti.
Od vyčerpanosti klesám ku dnu spánku,
Ďalej už takto nemôžem,
Bez hrejivého slnka v podobe známych?;
Radšej navždy budem snívať,ale právom,nevinne...