Vkročenie do víru smrti
Blesky pretínajú oblohu
A hrmenie počuť čoraz častejšie;
Prvé dažďa kvapky stekajú ti po tvári,
Definitívne zmývajú utrpenie.
Upadáš do tranzu,
Celá sa trasieš,
Oči sa nesústreďujú, iba počuješ...
Počuješ šum. Ako keď sa voda valí.
Neuvedomuješ si to,
Ale vchádzaš niekde v diali od reality
Do prúdu zázrakov, kde povolené sú čary.
Počuješ hlasy.
Tiché a šeptavé.
Lákajú, vábia, mámia ťa, sú záhadné.
„Poď,“ vravia, „poď za nami! My ukážeme ti smer pravý!“
Nevládzeš sa brániť, nechceš, ideš hlbšie.
Už si takmer v strede, keď hlasy stíchnu
A ty skríkneš: „Kde ste?!“
Posledná kvapka kvapne ti na čelo,
Nebo sa roztvára,
Do očí ti vniká odporné jasné svetlo, ktoré zničí všetko.
Vtom telo ochabuje;
Nevydrží nápor tej, čo rozumieť ti chcela,
Už ťa berie, unáša, k brehom oporného mantinela.