Hádky...
Hľadel na jej jemné vlasy a predstavoval si, ako ich hladká. Vždy ich mala také voňavé.. Dostal strašnú chuť dotknúť sa ich a otestovať ich jemným dotykom... Pohľad mu prešiel na jej plné pery, trochu našpúlené od hnevu. Neuveriteľné, aká je krásna, prebehlo mu hlavou. Uvedomil si, že ho hnev už dávno prešiel. Chcel, aby sa ho zbavila aj ona. Prečo sa tu zapodievajú hlúposťami, keď život je tak krásny? Keď ONA je tak krásna?
"Ňufáčik, nehnevaj sa na mňa," zašepkal. Prekvapene naňho pozrela. Už ani nečakala, že sa k nej prihovorí. Zvykla si na jeho tvrdohlavé ignorovanie zmierovacích pokusov. Bola rada, že v jeho hlase nepostrehla náznaky hnevu. Aj ju to už prešlo, počkala si však naňho - ako vždy. Usmiala sa. Považoval to za znak zmierenia. Naklonil sa k nej a pohladkal ju po vlasoch. Pritúlila sa k nemu a on sa jediným hlbokým nádychom uistil, že túto vôňu životne potrebuje. Objal ju a prstami sa dotkol jej tváre. Pobozkal ju. Strácali sa v jemnom jazierku snov, nad hlavou hviezdy, modré nebo, mesiac v splne... Nádherný pocit...